Keď Pergamen precitol do nového dňa, slnko už dávno hladilo oblohu svojimi lúčmi. Díval sa na Nescafé a premýšľal, o čom sa jej asi zdá. Premietal si útržky zo včerajšieho dňa, myslel na Nescafé, na to, že leží vedľa nej. Chcel sa pritúliť, tak veľmi po tom túžil, ale nechcel porušiť tú krehkú nehu medzi nimi, prekročiť prah, otvoriť zakázanú komnatu a všetko unáhliť. Bol smelý, keď s ňou flirtoval, nechával ju nech sa s nim hrá, vychutnávali si to obaja plnými dúškami, aj na to myslel. Na druhej strane chcel udržiavať ich momentálny vzťah v tejto rovine čo najdlhšie, kým obaja nepocítia, že chcú kráčať tým istým chodníkom, nájsť záhradu, v ktorej budú tráviť rána, odpoludnia, večery aj noci, naháňať sa, šantiť, maľovať po sebe, strácať sa v tom druhom, oddávať sa mu, bozkávať sa, hladiť, milovať. Myslel na to, že je to ešte ďaleko, že musia uraziť kus cesty, kým sa na križovatke vyberú tým istým smerom a nájdu si svoj kútik vo svete. Pergamen čakal na vhodnú chvíľu, v ktorej budú obaja čo najväčšmi naplnený túžbou a pripravený premeniť ju na vášeň. Pergamen verí skôr na vášeň ako na lásku. Lásku popísať nevedel, túžbu poznal viac než dobre, aj keď skôr tú nenaplnenú, kedy musel viackrát ostať stáť pred hranicou do Neverlandu, do krajiny nikoho, pretože tá by patrila iba jemu a do takejto krajiny sa nechcel vydať sám, pretože kráska, po ktorej v tej chvíli túžil patrila inému. S Nescafé to bolo iné. Konečne mal osobu, ktorá tiež hľadala a objavovala. K prekročeniu tej pomyselnej čiary chýbal náznak naplnenia túžby pripravenej zmeniť sa na omamujúcu a spaľujúcu vášeň. Vstal opatrne, aby ju nezobudil. Na papier nakreslil imaginárnu záhradu, o ktorej pred chvíľou premýšľal. Do záhrady umiestnil dvoch ľudí, ktorý raňajkujú v tráve, pri čom sa na nich z oblohy usmieva slnko a do bubliny vpísal jednoduché: „Dobré ránko“ a vedľa tejto kresbičky položil kvietok poskladaný z papiera.
Nescafé sa prechádzala bosá s Pergamenom v tráve. Prišli ku košatej čerešni, Pergamen sa natiahol na deku a Nescafé na neho skočila. Sedela mu na drieku, hladila vlasy, šepkala nežnosti a cítila sa nespútaná. Svet jej patril v celej jeho kráse. Slnko preniklo cez jej pokožku. Otvorila nenútene oči a hľadala Pergamena. Následne sa jej zmocnil nepríjemný pocit, presne opačný tomu, ktorý mala vo svojom sne. Zosmutnela. Natiahla sa v perinách a čosi zašuchotalo. Bola to Pergamenova kresbička s papierovým kvetom, ktoré jej vzápätí vykúzlili úsmev na tvári. Vzala telefón a napísala mu správu: „Ahoj ranný maliar, kde si sa zatúlal? Snívalo sa mi o záhrade, ktorú si namaľoval.“
ďalej >>